dnes je 01.11.2014, meniny má Denis(a)
 
   Spišská Nová VesO meste > História

História

Prvá písomná zmienka

O tomto novom územnom celku - novej obci hovorí listina ostrihomského arcibiskupa Filipa z 29. novembra 1268, v ktorej sa spomína "plebanus de Villa Nova". Je to prvá písomná správa o Spišskej Novej Vsi.  

Z tejto listiny sa dozvedáme niekoľko skutočností: prvou je, že v roku 1268 Spišská Nová Ves už ako osídlená obec jestvovala. Zároveň sa z listiny dozvedáme, že v tomto roku už bola v Spišskej Novej Vsi aj fara, teda aj kostol. Pretože v stredoveku, v ktorom náboženský život hral veľmi veľkú úlohu, bolo treba určitý čas na to, aby sa vybudovala a rozvinula cirkevná správa a postavil kostol, je úplne isté, že rok 1268 nie je rokom založenia Spišskej Novej Vsi.

Archeológovia pri "starom Iglove" našli aj radový cintorín, z ktorého preskúmali aj niekoľko hrobov. Predpokladajú, že by tam mali byť aj zvyšky poveľkomoravského kostola, ktorý tradícia spomína v 11. storočí. V období osídľovania terajšej Spišskej Novej Vsi, ako novej obce, bolo zvykom, že viac osád mávalo spoločnú faru a kostol. Tie stáli na území buď najstaršej alebo najväčšej či hospodársky najvýznamnejšej. Môžeme predpokladať, že tak tomu bolo aj v našom prípade. Spočiatku kolonistom a zakladateľom Villy Novej slúžil kostol, ktorý bol vybudovaný v "starom Iglove", a potom si postavili terajší farský kostol, ktorý sa považuje za pôsobisko farára z Villy Novej - Spišskej Novej Vsi.

Spišská Nová Ves patrila medzi výsadné obce spišských Sasov, ktorí vlastnili viaceré výsady mestského charakteru už za Belu IV. Túto skutočnosť pripomína i úvodná stať kolektívneho privilégia, v ktorom Štefan V. sám hovorí, že tu nejde o udelenie nových výsad, ale o úpravu tých, ktoré udelil, resp. potvrdil jeho otec Belo IV. Tieto výsadné osady spišských Sasov, medzi ktoré patrila Spišská Nová Ves sa neskôr menovali všetky mestami, pretože od počiatku mali takú výsady, ktoré im v danej situácii dávali charakter miest, lebo mali právo voliť si svojho samosprávneho predstaviteľa - richtára.  

V kolektívnom privilégiu spišských Sasov, ktoré vydal Štefan V. 24. novembra 1271, na prvom mieste sa uvádza výsada, ktorá oslobodzuje spišských Sasov od platenia rôznych poplatkov a odovzdávania naturálnych dávok. Dostali tieto práva: hľadať a dobývať rudu, právo na rybolov, poľovačku a klčovanie lesov. Vyklčovanú pôdu premenenú na oráčiny mohli slobodne užívať.  

Už Belo IV., ktorý chcel pozdvihnúť úroveň hospodárstva i posilniť krajinu vojensky, povolal do Uhorska hlavne nemeckých kolonistov, ktorí sa vyznali v remesle, v obchode a v hospodárení vôbec. Podmienkou pre rýchlejšie zaľudnenie nebol však iba tento moment. Dáva im mnohé donácie, tým si ich zaviazal jednak k vojenskej povinnosti, jednak k osídľovaniu svojich vlastných majetkov, čo rozhodne prispelo k posilneniu hospodárstva krajiny a jej obranyschopnosti.

Kolonizáciu Nemcov nemožno považovať iba za element, ktorý mal podporiť zaľudnenie nášho územia, ale boli tu aj oveľa dôležitejšie faktory, ktoré boli dôvodom ich povolania do Uhorska. Panovník, ktorý chcel vybudovať z Uhorska vyspelú krajinu, potreboval vyššie dôchodky, a tie mu mohli priniesť iba vysoko rozvinuté mestá, obchod, remeslá a rozvinuté poľnohospodárstvo.  

V čase, roku 1312, keď Karol Róbert potvrdzoval kolektívne privilégium spišských Sasov, patrila do ich spoločenstva Spišská Nová Ves so svojim osadami a baňami. Keďže i celé slovenské obce sa stali súčasťou tohto spoločenstva, oprávnene možno tvrdiť, že malo viac právny ak národný obsah a ciele. Tvorili ho lokality riadiace tzv. nemeckým právom, ktoré bolo v majetkovo-právnej sfére výhodnejšie.  

Baníctvo v Spišskej Novej Vsi

Jedným z najrozšírenejších odvetví výroby, alebo takmer priemyslu stredoveku, bola aj v Spišskej Novej Vsi baníctvo. Banská práca sa rozvíjala od prvých storočí hospodárskeho života pôvodných osád, pretože nielen ich obyvatelia, ale aj široké okolie potrebovali kovy. Baníctvo bolo v stredoveku stav. To pôsobilo i na spôsob života a na mravy a zvyky mesta. Baníctvo nebolo meravé. Bolo prispôsobivé, pohyblivé, plné vnútornej dynamiky. Veľmi zavčasu nadobudlo vlastnú dôstojnosť a česť i stavovskú hrdosť, podporovanú mnohými privilégiami a udržiavanú stavovskými združeniami so sociálnou a náboženskou náplňou. To sa odrážalo potom v celom živote baníkov a mesta. Boli povestní svojou hrdosťou a vypestovaným pocitom solidarity, stavovského sebavedomia. Aj v našom meste bolo známe príslovie, že banské právo je pevné, a ani kráľ, ani zemepán, ani gróf nezmôžu nič proti nemu.

Banské práce sa dlho vykonávali veľmi jednoducho - pomocou klinu, kladiva a lopaty. Začiatky pracovných banských zmien boli rozličné. V lete začínali o 8., 16., a 24. hodine. V zime o 10., 18., a 2. hodine v noci. Pomerne zavčasu jestvovali zákonné predpisy pre prácu v baniach, ktoré brali do úvahy bezpečnostné, zdravotné a iné okolnosti. Banícke mzdy sa pohybovali okolo 50 - 70 denárov na týždeň, zatiaľ čo robotníci v meste dostávali priemerne okolo 40 denárov. Cez nedele a sviatky sa nepracovalo. Baníkom sa vyplácala plná mzda i za týždeň, v ktorom bol jeden sviatok. Inventár baníka tvoril: bronzový špičiak na uvoľňovanie hornín, kladivo na zatĺkanie klinov, bronzová sekera na výdrevu, kladivo na roztĺkanie, nádoba na vodu, ako i fakle na svietenie.

V chotári mesta vznikalo niekoľko desiatok baní. Pri baniach boli postavené pece na tavenie rudy i hámre na spracovanie kovov. V baniach, taviacich peciach i hámroch sa využívalo drevo z okolitých mestských lesov. Na tavbu bolo potrebné drevené uhlie, ktoré k peciam doviezli z hlbokých lesov uhliari. Vyrábali ho tak, že kmene stromov nakladali do veľkého ihlana zvaného milier, obhádzali ho hlinou, zapálili a nechali bez prístupu vzduchu pamaly tlieť. Drevo sa premenilo na uhlie, pričom ešte za tlenia vytiekol z miliera do pripravovanej jamy decht čiže smola.

Spišská Nová Ves využívala aj bohatstvo lesov, a tak popri rudách patrilo aj drevo k vzácnym surovinám. Predávalo sa na domácom trhu, no je známy aj vývoz do Krakova, odkiaľ sa dovážala soľ.

Právo trhu a výročného trhu

K najväčším privilégiám, ktoré mesto dostalo patrilo privilégium zo 6. decembra 1380, ktorým kráľ Ľudovít I. povolil obyvateľom mesta usporadúvať týždenné trhy a to v sobotu. Podľa kráľovských nariadení mohlo sa obchodovať iba na trhu. Obchodovanie na trhu sa riadilo zvykovým právom. Právo trhu i poberanie príjmov z neho patrilo medzi menšie regálne práva, ktoré kráľ prepožičal mešťanom.

Udelenie tohto privilégia zaväzovalo mesto k tomu, aby si vybudovalo mestské opevnenie. Ním sa malo postarať o bezpečnosť nielen svojich obyvateľov, ale aj tých, ktorí prichádzali na trhy a zdržiavali sa v meste. Archeologický výskum jednoznačne dokázal, že aj mesto Spišská Nová Ves malo murované opevnenie, pozostávajúce z múra o šírke 120 a 220 cm a priekopy 6 metrov širokej a dva metre hlbokej. Archeológom sa podarilo odkryť základy dvoch bášt a časť pôvodného múra. V jednej z bášt bol zistený hrob pravdepodobne zo začiatku 18. storočia.

Do mesta sa vchádzalo štyrmi bránami: levočskou, rožňavskou, vyšnou a nožnou čiže mlynskou.

Kráľ Žigmund udelil v roku 1408 Spišskej Novej Vsi privilégium, ktorým povolil okrem týždenných trhov vydržiavať každý rok na deň patróna kostola, 15. augusta - sviatok Nanebovzatia Panny Márie - aj jeden výročný trh. Túto skutočnosť znova potvrdil osobitnou listinou v roku 1412. Ten istý panovník vydal listinu 6. decembra 1435, ktorou obnovil a potvrdil staré privilégia mesta a udelil Spišskej Novej Vsi právo konať tri výročné trhy. Jeden sa mal konať na jar, vo štvrtú pôstnu nedeľu, zvanú Laetare. Druhý 15. augusta na deň patróna kostola - hody. Tretí sa konal 11. novembra vo sviatok sv. Martina. Potvrdil mestu aj právo týždenného trhu, ale mal sa konať nie v sobotu, ale každý pondelok.

Právo trhu dovoľovalo každému kupcovi, nech by prišiel z akejkoľvek vzdialenosti, vyložiť tovar a predávať ho, ako aj nakupovať výrobky domácich remeselníkov. Pravda za to musel zaplatiť poplatok, tak ako aj všetci dedinčania, ktorí doniesli na mestský trh speňažiť svoje výrobky. Bolo nemysliteľné, aby tovar vynukovali kdekoľvek pod bránou, či pod stromom, alebo už pred mestskými hradbami. právo im nakazovalo prísť pekne až na miesto trhu a tu sa jednať, handlovať, obchodovať. Právom trhu si každé mesto zaručovalo obchodný monopol. Výročný trh mohol sa podľa privilégia konať niekoľko dní pred a niekoľko dní po príslušnom sviatku. maximálna dĺžka bola dva týždne pred a dva týždne po príslušnom sviatku, teda celkove štyri týždne.

Na výročné trhy chodili do Spišskej Novej Vsi veľké zástupy obchodníkov nielen z celej Spišskej župy, ale aj z Liptova, Gemera, Šariša, ba aj z odľahlejších žúp. Nechýbali ani obchodníci z Poľska, Rumunska a Ruska. Pretože mesto bolo aj banským mestom, platili v ňom určité devízové predpisy. Podľa nich do mesta prichádzajúci obchodníci a kupci mohli so sebou priniesť v hotovosti len jednu marku denárov, ostatok museli platiť v zlate. To pomáhalo obchodníkom, remeselníkom i ostatným občanom mesta, aby hospodársky rástli.

Na základe trhových privilégií konali sa v Spišskej Novej Vsi veľké trhy na surové kože, na loj, na železo a na meď. Najmä vyrobené kožky malých zvierat boli cenné a vyvážali ich aj do cudziny. Medzi tovarom čestné miesto patrilo aj vosku a medu, ktoré sa predávali vo veľkých sudoch. Okrem toho z medu a medovice varilo sa aj včelie pivo, ktoré sa vyvážalo najmä do Poľska.

Veľmi dobrý obrat mali a najmä veľmi hľadané bolo spišskonovoveské súkno. Obchodníci a kupci z Gemera dovážali sem svoje obilie, čerstvé, ale aj sušené ovocie, ktoré veľmi dobre predali. Vozili sem aj konope a ľan. Pretože do Spišskej Novej Vsi sa na trhy a jarmoky poschádzalo veľa obchodníkov, ktorí sem priviezli najrozličnejší tovar, boli tieto trhy široko - ďaleko známe a vyhľadávané. 

Gotická zvonolejáreň

So Spišskou Novou Vsou je veľmi úzko späté meno zvonolejára Konráda Gaala, ktorý tu založil najvýznamnejšiu gotickú zvonolejáreň na Slovensku. Prvá písomná správa o ňom pochádza z roku 1357 a jeho nasledovníci udržali kovolejáreň v činnosti do druhého desaťročia 16. storočia.

Životopisné dáta o Konrádovi Gaalovi sú skromné a málovravné. Hovoria len o majstrovom kovolejárskom pôsobení v rokoch 1357 až 1380.

Za uliatie a zavesenie veľkého zvona pre Visegrád, kam prišiel zo svojej vlasti - Nemecka, aby dokázal panovníkovi svoju remeselnú vyspelosť, ho Ľudovít 1. augusta 1357 odmenil rozsiahlym privilégiom. Povýšil ho do šľachtického stavu. Udelené výsady mu zaručovali slobodný výber budúceho bydliska a zároveň oslobodzovali dom, ktorý so svojimi bratmi v budúcnosti získa, od oslobodenia dávok a daní. Na Spiš, kde bolo dosť medi, rozsiahle lesy s drevom potrebným pri tavení zvonoviny, čulý stavebný ruch a výhodné cestovné spoje, prišiel Konrád Gaal spolu s bratmi s Jánom a Mikulášom z kráľovského dvora. Spišská Nová Ves sa mu stala domovom. Dodnes používané tvarove dokonalé a zvukovo bezchybné zvony i krásne vyzdobené krstiteľnice uliate v Spišskej Novej Vsi patria k našim najstarším a najvzácnejším bronzovým pamiatkam. Gotické kovolejárstvo na Slovensku dosiahlo nimi svoj vrchol. Bez zveličovania môžeme povedať, že Konrád Gaal a ostatní majstri z jeho rodinnej dielne prispeli svojimi krstiteľnicami do pestrej palety európskeho gotického kovolejárstva jedinečným prejavom.

Konrádov brat Ján bol spišskonovoveským farárom a učiteľom mestskej farskej školy. Druhý brat Mikuláš mal synov Pavla, Mikuláša mladšieho a Petra, ktorí neskôr pracovali v dielni.

Po majstrovi Konrádovi viedol kovolejáreň Ján Weygel, ktorý bol jeho zaťom. Pochádzal a vyučil sa v Spišskej Novej Vsi. Pred rokom 1390 ulial v Krakove dva zvony pre tamojšiu Mariánsku baziliku. Jeho poslednou známou datovanou prácou je zvon Urban z roku 1426 v Spišskej Kapitule, ktorý sa ešte stále používa.

Po Jánovi Weygelovi prevzal rodinnú dielňu Konrádov synovec Mikuláš Gaal mladší. Bol prostredným z troch synov Mikuláša staršieho. Po ňom v spišskonovoveskej kovolejárni pracoval Matej Gaal, o ktorom najstaršia správa pochádza z roku 1427. Jeho príbuzenský pomer ku Konrádovi je nejasný. Pravdepodobne narodil sa v Spišskej Novej Vsi začiatkom 15. storočia. Za istý čas pracoval súčasne s Mikulášom Gaalom mladším a Vincentom Gaalom. Posledné informácie o jeho aktivite pochádzajú z roku 1472.

Inou lejárskou generáciou boli v Konrádovej dielni bratia: Vincent Gaal a Pavol Gaal, vnuci Konrádovho brata Mikuláša staršieho. Pavol Gaal v roku 1454 žiadal od Spišskej kapituly potvrdenie jednej Konrádovej fundácie. Pravdepodobne on bol posledným priamym členom gaalovskej rodiny, ktorý pôsobil v dielni patriacej tejto rodine.

Posledným známym majstrom v Konrádovej dielni bol Ján Wagner. Do gaalovskej rodinnej dielne dostal sa ženbou, podobne ako takmer pred sto rokmi pred ním Ján Weygel. Pracoval v nej v rokoch 1475-1516. Bol posledným zvonolejárom nielen v gaalovskej kovolejárni, ale aj v Spišskej Novej Vsi vôbec. Majstri, ktorí pracovali v meste po ňom v prvej štvrtine 16. storočia a neskôr, boli delolejármi.

Ján Wagner patril k popredným mešťanom. Po roku 1500 ho spoluobčania viackrát zvolili za člena mestskej rady.

Takzvané gaalovske zvony visia na svojich stanovištiach už viac ako pol tisícročia. Stali sa trvalými spolupútnikmi pracovných a húževnatých obyvateľov Spiša - svedkami ich každodenného života i bohatej histórie kraja.

Farsko-mestská škola

V prvej polovici 14. storočia mala Spišská Nová Ves farsko-mestskú školu. Bola to prvá a najstaršia škola v meste. Prvými učiteľmi boli kňazi, medzi nimi aj Ján Gaal, Konrádov brat, neskôr aj učitelia - neklerici. Spočiatku udržiavateľom školy bola fara, neskôr - koncom storočia sa stalo udržiavateľom mesto. Najstaršími známymi učiteľmi tejto školy boli: Šimon Jakub Saruch (1363-1365), Šalamún Konrád Gaal, príslušník gaalovskej rodiny.

Základom školskej výučby bolo čítanie, písanie, počtovanie a spev. Za vyšší stupeň sa pokladalo sedem slobodných umení: gramatika, dialektika - logika, rétorika, aritmetika, geometria, hudba a astronómia. Súčasťou výučby bolo oboznamovanie sa so štýlom, veršovaním a koncipovaním úradných písomností. Farsko-mestskú školu stále viac navštevovali aj synovia popredných mešťanov.

Učitelia si pomôcky pre vyučovanie museli pripravovať sami. Aj metodiku vyučovania museli voliť tak, aby svojich žiakov úspešne naučili a vzdelávali.

Keď farsko-mestská škola prešla celkom do správy mesta, mestský magistrát podporoval školu značnou sumou. Získaval významných pedagógov, vlastnými orgánmi na čele s mestským farárom - scholarchát - kontroloval učebnú látku, schvaľoval školské predpisy a riešil sporné záležitosti učiteľov, žiakov a rodičov. Do vyučovania sa zavádzali pedagogické náhľady a školská prax vtedajšej doby. K istej uniformite prispievalo aj zavádzanie učebníc, ktoré sa v tom čase používali v celej Európe. Dôležitú didaktickú úlohu mali aj školské divadelné hry a dišputy.

V 16. storočí sa vykryštalizoval spôsob výchovy meštianskej mládeže, ktorý v hrubých črtách pretrval až do 18. storočia. Najväčší počet detí mešťanov sa zúčastňoval na kostolnom vyučovaní katechizmu. Pre tých, čo chceli si osvojiť znalosti z čítania, písania alebo počítania, stačilo ukončiť základný stupeň mestskej latinskej školy. Deti bohatších rodín, najmä ak mali vyššie ambície ukončili gramatický, prípadne humanitný stupeň v inom meste.

Spišská Nová Ves v zálohu poľského kráľa

V roku 1412 sa dostala Spišská Nová Ves do nám dnes ťažko pochopiteľného údelu tým, že bola celých tristošesťdesiat rokov spolu s niektorými inými spišskými mestami v zálohu poľských kráľov. V dejinách to bol dosť zriedkavý prípad, žeby panovník dal nejaké mestá a obce pod dočasnú správu cudzieho panovníka ako záruku za pôžičku.

"Nos Sigismundus Dei gracia Romanorum rex... My, Žigmund, z Božej milosti kráľ rímsky, kráľ uhorský... atď., týmito slovami začínala listina, ktorú 8. novembra 1412 dal v Záhrebe, vyhotoviť kráľ Žigmund a ktorou sa Spišská Nová Ves spolu s dvanástimi spišskými mestami na 360 rokov dostala do zálohu poľskému kráľovi.

Obdobie Žigmundovej vlády bolo charakteristické neustálymi vojnami, čo jeho i jeho krajinu priviedlo do veľkej biedy, najmä finančnej. Hľadal príležitosť, od koho by získal peniaze, hoci ako pôžičku, len aby svoje plány mohol uskutočniť. Už dlhší čas vyjednával s poľským kráľom Vladislavom, ktorý mu nakoniec peniaze aj skutočne požičal. Obaja sa dohodli, i keď podmienky dohody neboli úmerné, ani spravodlivé. Je potrebné si ujasniť to, či Žigmund bol oprávnený takýto skutok vykonať. Konať v mene štátu mohol iba so súhlasom šľachty, pretože ho k tomu zaväzovali ustanovenia Zlatej buly z roku 1222. Teda na to, aby si mohol od cudzieho panovníka vypožičať peniaze na štátne výdavky, nutne potreboval súhlas veľmožov. Zo štúdia Žigmundovej politiky však vieme, že všetky jeho činy boli motivované osobnými pohnútkami. Aj v tomto prípade mu išlo o to, aby mohol ukončiť svoju vojnu s Benátkami. Aby svoj cieľ dosiahol, neváhal dopustiť sa činu, ktorý mal pre jeho krajinu tragické dôsledky.

S poľským kráľom Vladislavom sa dohodol, že za to, aby mu tento požičal 37 000 kôp českých groší, dá mu ako záloh na pôžičku trinásť spišských miest a ľubovnianske i podolinské panstvo s mestami Starou Ľubovňou, Podolincom a Hniezdnym i príslušnými poddanskými dedinami. Požičaná suma bola vyplatená na Nedeckom zámku a tam mala byť aj vrátená. Dnes len ťažko chápeme, prečo uhorský kráľ Žigmund musel dať do zálohu spišské mestá /Spišská Nová Ves, Spišská Belá, Ľubica, Vrbov, Tvarožná, Poprad, Stráže pod Tatrami, Veľká, Spišské Vlachy, Spišské Podhradie, Ruskinovce, Matejovce pri Poprade, Spišská Sobota/, keď chcel dostať pôžičku od poľského kráľa Vladislava II. Jagelonského.

V čase poskytnutia pôžičky platil všeobecný zákaz brať úroky z pôžičky. Preto sa tento zákaz obchádzal tak, že sa veriteľovi dávali do úžitku nejaké nehnuteľnosti, a to jednak, ako záruka za požičané peniaze a jednak namiesto zakázaných úrokov úžitok z tejto nehnuteľnosti až do toho času, kým pôžička nebude vrátená. Z tejto praxe sa potom vyvinulo záložné právo úžitkové.

Že táto záruka mala skutočne kráľovskú cenu, priznáva jeden z komentátorov tejto skutočnosti, ktorý nazýva Spiš "jedným z najbohatších a najkultúrnejších zákutí strednej Európy". Je veľmi pravdepodobné, že poľský kráľ skôr, ako poskytol požadovanú pôžičku, nechal si dobre prešetriť hospodársky stav a zistiť dôchodky do zálohu ponúkaných spišských miest. Ako to z ďalšieho vyplýva, kráľ Žigmund pri svojej všestrannej zaujatosti - ako rímsky cisár - to asi neurobil.

Mestá "so všetkými ich príslušenstvami, daniami, výnosmi, dôchodkami, svetskou právomocou, majetkami, roľami, lúkami, jazerami, močiarmi, vodami, vodnými tokmi, mlynmi, výmoľami, dubovými a ihličnatými hájmi ...každoročnými príjmami, nech sa akokoľvek nazývajú..." dostali do zálohu poľskému kráľovi a nie poľskému štátu.

Spišská Nová Ves do správy poľského kráľa bola prevzatá 12. januára 1413. Mesto si spolu s ostatnými dvanástimi mestami myslelo, že tento stav potrvá iba krátku dobu. Lenže, keď ani v roku 1419, t. j. pri prvom "úradnom" pokuse kráľa Žigmunda späť získať územie nedošlo k dohode, začali sa niektoré staré rodiny kolonistov z mesta sťahovať. V tom čase bolo v Spišskej Novej Vsi 292 rodín, ktoré mali plné saské právo, t. j. boli majiteľmi usadlostí, ku ktorej patril dom, dvor, hospodárskej budovy, záhrada, pozemky a k tomu rôzne práva.

Reformácia v Spišskej Novej Vsi

Mestské obyvateľstvo Slovenska v stredoveku bolo z prevažnej časti nemecké. Títo Nemci si zachovali živý vzťah k svojej starej otčine. Udržiavali s ňou kultúrne a spoločenské styky. Študenti a návštevníci prinášali z Nemecka všetky nové ideové prúdy i technické vymoženosti. Medzi nimi boli aj Lutherove myšlienky, ktoré sa spočiatku na Slovensku prijímali nie ako náboženská reforma, ale skôr ako čosi typicky nemeckého a národno-kultúrneho.

V spišských mestách sa už okolo roku 1522 prejavili hlasy reformácie. Dialo sa tak prostredníctvom spišských Nemcov, ktorí mali kultúrne a obchodné styky i so samotným Lutherom a Melanchtonom.

Neslobodno totiž zabúdať, že zmeny v liturgii a vo vonkajšej stránky náboženské života boli spočiatku takmer nepozorovateľné. Neskôr sa začal uplatňovať princíp cuius regio, eius religio, t. j., že ľud sa nemôže riadiť hlasom svojho svedomia, ale musí nasledovať náboženstvo svojej vrchnosti.

Roku 1540 fraternita spišských kňazov predstúpila na luteranizmus. To boli však len počiatky. V roku 1548 prijala mestská rada reformáciu luterského typu a farský kostol, aj špitálska kaplnka začali slúžiť tým, ktorí prijali reformáciu.

V roku 1569 sa konala v Hrabušiciach kňazská porada, na ktorej sa prijalo Confessio Scepusiana, čiže spišské vzdelania, ktoré sa už značne líšilo od katolíckej náuky.

Poľský starosta, sídliaci na Ľubovnianskom hrade, Mikuláš Maciejowský presadzoval v zálohových mestách protestantizmus. V roku 1569 zakázal na území všetkých zálohových spišských miest katolícke bohoslužby. Od toho času nemali katolíci ani kostoly, ani kňazov. Tento stav v Spišskej Novej Vsi trval až do roku 1674, kedy farský kostol prešiel znova do rúk katolíkov. Špitálsku kaplnku katolíci znova získali na krátky čas v roku 1616, definitívne bola vrátená len v roku 1671.

Evanjelici v Spišskej Novej Vsi si v roku 1694 postavili najprv drevený kostol, ktorý stál na dvore dnešnej priemyselnej školy na námestí. V rokoch 1790 - 1796 si postavili dnešný murovaný kostol v parku na námestí. 

Spišská Nová Ves v búrkach vojen a povstaní

Roky 1606 - 1701 v Uhorsku možno nazvať storočím vnútorných vojen, ktoré sa priamo alebo nepriamo dotkli aj Spišskej Novej Vsi. V Uhorsku vystupuje Gabriel Bethlen a víťazne zaberá horné časti krajiny. A zase sa začínajú pochody vojenských družín na Spiši. Bethlenovo ťaženie sa síce nedotýka 13 spišských miest, lebo v tom čase Bethlen mal diplomatické styky s poľským kráľom.

Spišskú Novú Ves koncom decembra 1683 obsadilo cisárske vojsko. Čakalo tu na útok Thökölyho armády. Bola síce krutá zima, ale cisárske vojsko opravilo mestské opevnenie po celom obvode mesta. Od roku 1672 do roku 1684 malé družiny Thökölyho vojsk dvanásťkrát vydrancovali Spišskú Novú Ves.

Satmárskym mierom - 29. apríla 1711 - bol ukončený rad povstaní, ktoré trvali vyše sto rokov a premenili celé kraje, medzi ktorými bol aj Spiš, na vojenský tábor.  

Epidémie a mory v meste

K dejinám mesta patria aj také udalosti, ktoré mohli podstatne ovplyvniť jeho ďalší populačný a hospodársky rozvoj. Medzi také patria rôzne epidémie.

Je celkom prirodzené, že mesto sa počas epidémií nemohlo natoľko izolovať, že by sa jej vyhlo. To bolo vylúčené už aj vzhľadom na vtedajšie hygienicko-epidemiologické pomery. Ak sa na Spiši začala nejaká epidémia, naše mesto neobišla. Otázkou zostával iba počet obetí, ktoré si vyžiadala.

Prvá písomne zachytená epidémia na Spiši zúrila v roku 1334. Boli to morové epidémie, ktoré zúrili v celom Uhorsku. Pôvodcu tejto strašnej choroby sa lekárskej vede podarilo objaviť až v roku 1894. Ak nebol známy pôvodca, bol boj proti nej veľmi ťažký. To malo za následok obrovskú úmrtnosť, proti ktorej boli ľudia viac-menej bezmocní.

Morové epidémie obyčajne predchádzali aj iné sprievodné znaky, akými boli napr. katastrofálne neúrody, zničenie úrody rôznymi škodcami a pod. V roku 1545 skoro celú úrodu na Spiši zničili škodcovia, prirodzene, že nastal veľký hlad a po ňom nasledovala morová epidémia, ktorej v Spišskej Novej Vsi za obeť padlo vyše 2 000 ľudí. Lenže aj vojny a nepokoje, kedy nastala veľká migrácia obyvateľstva, prinášali so sebou mor. Tak napríklad v roku 1622 po Bethlenovom povstaní zomrelo v Spišskej Novej Vsi na mor vyše 2 000 ľudí.

Najzhubnejší mor zasiahol Spiš v rokoch 1709 - 1712. Po krutých bojoch povstania Františka Rákoczyho zúril veľký mor, ktorému za obeť padli celé rodiny a tým úplne vymreli. Presný počet obetí v našom meste nemožno určiť. Pravdepodobne zomrelo viac ako 2 000 ľudí. Mestská rada spočiatku nariadila prísne opatrenia, aby sa šíriaca epidémia nedostala do mesta. Iba krátky čas odolávalo naše mesto zhubnému moru, ale nakoniec predsa len vydalo svoje obete.

Posledný veľký mor zúril na Spiši v roku 1739. Aj vtedy naše mesto sa proti jeho šíreniu bránilo. Prísne kontrolovali príchod do mesta, ktorý bol na istý čas úplne zakázaný. Priekopy pod mestskými hradbami boli naplnené vodou. Mestské brány boli prísne strážené.

Naozaj ľudia boli proti týmto morom úplne bezbranní? Možno povedať, že áno. Ak vypukol mor, ľudia ihneď opúšťali svoje domovy a uchyľovali sa na miesta, kam mor ešte nezasiahol, obyčajne do lesov. Boli presvedčení, že husto obývaný priestor v mestách je zdrojom nákazy, a preto vyhľadávali čistý horský vzduch. Tam vyčkávali až mor pominie. Tí, ktorí zostali doma na uliciach rozkladali ohne a vatry, pretože vtedajší lekári odporúčali ohňom očisťovať vzduch.

Ale aj štúdiom chceli prísť na spôsob obrany proti týmto strašným úderom a takému hromadnému vymieraniu ľudí. Tak napr. Ján Gerardi, ktorý bol v roku 1435 špitálskym duchovným v Spišskej Novej Vsi, napísal spis, v ktorom dáva niektoré rady a pokyny pre ľudí  - ako sa chrániť pred morom a aké ochranné prostriedky používať. Popri snahách a pokusoch jednotlivcov aj štátna vrchnosť dbala, aby sa vypracovali nejaké pokyny na ochranu.  

Koniec zálohu a provincia 16 spišských miest

Rok 1772 - prinavrátenie spišských miest maďarskému kráľovi

Uhorskí králi a uhorský snem sa neustále snažili o vykúpenie a vyslobodenie spišských miest zo zálohu. Uhorské snemy nariadili ich vykúpenie 17 zákonnými ustanoveniami od roku 1552 až do roku 1765. O vykúpenie spišských miest zo zálohu sa pokúšali aj zvlášť na to poverení jednotlivci. Našli sa však ak takí, ktorí ich chceli vykúpiť za vlastné peniaze.

Poľskí panovníci na radu svojich veľmožov odopierali prijať peniaze a to pod rôznymi zámienkami. Záloh sa tak predĺžil na dobu 360 rokov.

Uhorsko za celú tú dobu nemohlo energickejšie zakročiť v záujme vyslobodenia týchto miest zo zálohu, pretože bolo veľmi oslabené neustálymi vojnami a Turkami a vyše 150-ročnou tureckou okupáciou veľkej časti Uhorska, kedy z celého územia ostalo ani nie celé dnešné Slovensko. Okrem toho na tomto neveľkom území zúrili občianske vojny a celý rad povstaní.

Koniec týchto neblahých a ťažkých čias nastal 5. novembra 1772, kedy mesto Spišská Nová Ves pri veľkej slávnosti bolo vrátené uhorskému kráľovi. Bola to Mária Terézia, ktorá dňa 5. augusta 1772 pri delení Poľska v Petrohrade získala Halič s troma miliónmi obyvateľov a spišské zálohové mestá. Baníci v rovnošatách s hudbou vítali kráľovského zástupcu, ktorý tento návrat mesta slávnostne vyhlásil. Pre mesto nastávajú nové časy, nastáva rozkvet v nových podmienkach a v novom postavení.

Keď sa v roku 1772 vymanilo trinásť spišských zálohovaných miest z moci poľských kráľov, rozhodovalo sa o tom, kam po stránke správnej a politickej budú patriť. Pôvodne mali patriť Spišskej župe, lenže mestá si bránili svoje privilégia, preto Miestodržiteľská rada rozhodla, že sa z nich vytvorí v roku 1774 Provincia trinástich spišských miest. Mária Terézia však v roku 1778 pripojila k nim ešte tri mestá a utvorila Provinciu šestnástich spišských miest. Na jej čele stál gróf. Sídlom Provincie sa stala Spišská Nová Ves. V politických záležitostiach patrili pod kompetenciu Miestodržiteľskej rady, kým vo veciach finančných Kráľovskej komore. V organizácii súdov platila zásada, že menšie veci súdili mestské súdy, kým vo veciach dôležitejších rozhodoval provinčný súd na čele s grófom a piatimi prísediacimi, ktorých delegovali mestá.

Provincia spočiatku sídlila v jednej budove s mestskou administráciou Spišskej Novej Vsi, t. j. v radnici.

Spišská Nová Ves si v rokoch 1777 - 1779 postavila terajšiu budovu radnice na mieste obchodného domu, ktorý tam už stál v roku 1515.

V súvislosti s činnosťou Provincie vznikla v Spišskej Novej Vsi aj Šestnástka (dnes na jej mieste stojí Zimný štadión). Pretože Provincia, ako reprezentatívny orgán všetkých tam patriacich miest, konala svoje snemy a plenárne zasadnutia, bolo potrebné ubytovať zástupcov týchto miest. Preto sa v Spišskej Novej Vsi postavilo 16 domov, na rovnakom stavebnom pozemku, rovnakého vzhľadu i rozlohy, kde sa počas svojho pobytu v Spišskej Novej Vsi ubytovali starostovia - richtári 16 spišských miest. Každé mesto, patriace do Provincie, bolo povinné pre svojho richtára v Spišskej Novej Vsi postaviť jeden dom - rezidenciu.

Vytvorením Provincie a jej usídlením v Spišskej Novej Vsi mesto veľmi získalo. Stalo sa dôležitým politickým strediskom tohto výsadného územia a nadobudlo určité nadradené postavenie voči ostatným mestám.

I počtom obyvateľstva mesto vzrástlo. Pri súpise domov v roku 1785 bolo v Spišskej Novej Vsi 638 domov, v ktorých žilo 1 395 rodín a bolo spolu 5 917 obyvateľov. V roku 1800 žilo v meste 5 997 obyvateľov. V roku 1900 bolo v meste 1 016 domov a žilo tu 9 301 obyvateľov, z toho 5 442 mužov a 4 759 žien. Spišská Nová Ves bola už niekoľko desiatok rokov mestom s najvyšším počtom obyvateľov na celom Spiši.

Spišská Nová Ves veľmi získala aj rozvojom remesiel, ktorý podstatne vzrástol v nových politických pomeroch. Do mesta prichádzali remeselníci takých profesií, ktoré doteraz v meste neboli. I keď v ňom nastal určitý ekonomický rozvoj, napr. v roku 1815 stalo sa sídlom soľného a berného úradu, v roku 1865 prešiel sem aj banský kapitanát z Košíc a pod., predsa aj v tomto období mesto prežívalo nepokojné a rušné udalosti.

Vytvorením Provincie 16 spišských miest Spišská Nová Ves získala nielen v politickom, ale aj hospodárskom význame. Hlavným zdrojom príjmov pre mesto aj jednotlivcov popri lesnom bohatstve bolo baníctvo. V roku 1779 pribudlo k 16 baniam na meď ešte nových 24 baní na meď a železo. Všetky tieto bane ležali v chotári mesta. Meď sa predávala predovšetkým na zahraničných trhoch. V roku 1793 aj majitelia hút a hámrov vstúpili do Spolku hornouhorských banských podnikateľov. Napríklad v roku 1794 čistý zisk zo spišskonovoveských baní bol 21 978 zlatých.

Na konci 18. storočia na zahraničných trhoch i v domácom podnikaní poklesol záujem o baníctvo. Nový rozmach baníctva nastal zásluhou Ľudovíta Trangusa, ktorý v roku 1829 vzal do prenájmu mestské hámre. K nemu ako spoločníci pristúpili aj ďalší podnikatelia.

Od roku 1840 v banskej spoločnosti, ktorá na území mesta podnikala, hlavné a rozhodujúce slovo mali už Spišskonovovešťania. Sídlo spoločnosti bolo preložené do Spišskej Novej Vsi. Ešte dve desaťročia bolo baníctvo úspešné a od roku 1868 začína rapídne upadať. Príčinou úpadku bola silná konkurencia najmä zo strany železnice, ktorá rýchlejšie a lacnejšie prepravovala, ale aj to, že do baníctva bolo potrebné veľa investícií, ktoré podnikatelia jednak už nemali, alebo sa im v tom čase zdali byť už nerentabilné.

Revolučné roky 1848 - 1849

REVOLUČNÉ OZBROJENÉ BOJE AJ V MESTE  

Spišskej Novej Vsi sa veľmi dotkli ozbrojené vystúpenia v rokoch 1848 - 1849.

11. apríla 1848 po dlhých rokovaniach prijal snem v Budapešti zákon o definitívnom zrušení poddanstva v Rakúsko - Uhorsku. Slovenské požiadavky smerovali k tomu, aby sa pri novej úprave pomerov zabezpečila slovenskému národu a slovenskej reči rovnoprávnosť v Uhorsku.

17. júna 1848 bolo na Spiši vyhlásené stanné právo, z čoho možno súdiť, že aj tu sa diali prípravy na odboj. Prísne protislovenské opatrenia nezabránili šíreniu sa propagandy medzi obyvateľstvom. V septembri prišlo na Spiš niekoľko desiatok hurbanovských agitátorov, ktorí prebúdzali Slovákov a verbovali ich pod hurbanovské slovenské zástavy. Hneď nato v Spišskej Novej Vsi bol vymenovaný za komisára Fridrich Schweter, ktorý bol poverený pozorovať a udávať pôvodcov poplašných správ, ktorí "poburujú" Slovákov.

2. februára 1849 okolo druhej popoludní vstúpila časť maďarského povstaleckého vojska do Spišskej Novej Vsi. Prívrženci cisára nemeškali a oznámili túto správu Kieseweterovi, veliteľovi cisárskeho vojska v Levoči, a súčasne ho informovali, že pri kostole stojí 24 vozov s pušným prachom. Nastalo však nedorozumenie, lebo nebol určený kostol. Kieseweter sa na základe týchto správ rozhodol, že maďarských povstalcov útokom prekvapí a zároveň sa pomstí mešťanom za to, že tak ochotne vpustili do mesta maďarskú košútovskú armádu, jemu nepriateľské vojsko. Medzitým neskoro večer prišla do mesta Guynova divízia, takže pospolu bolo v meste do 5 000 maďarských povstalcov. Avšak len čo sa vyčerpávajúcim pochodom v tuhej zime a veľkom snehu utrápení vojaci uložili na odpočinok, Kieseweterov prápor zaútočil na mesto. Z Blaumontu začalo cisárske delostrelectvo s troma delami paľbu so zápalnými raketami, ktoré dopadli zväčša na rímskokatolícky farský kostol a na okolité domy, zvlášť na domy v Levočskej ulici. Kostolná veže i niekoľko domov vzbĺklo plameňom. V meste nastal zmätok.

Kieseweter so štyrmi stotinami pešiakov a pol stotinou jazdy vnikol do mesta. Došlo k pouličnému boju, v ktorom padlo 53 maďarských povstalcov - honvédov. Sú pochovaní na miestnom cintoríne a majú tam pomník. Veža rímskokatolíckeho farského kostola zhorela, zvony s veľkým rachotom opadli a v horúčave sa roztopili.

Najviac domov zhorelo v Levočskej ulici, kde dopadlo najviac zápalných rakiet. Našťastie sa cisárskym vojakom nepodarilo zapáliť vozy s pušným prachom.

Veľká presila maďarských povstalcov po prekonaní počiatočného zmätku vyhnala cisárskych vojakov z mesta. Škody spôsobené bojom boli veľké. Na ich zmiernenie maďarská vláda poukázala mestu náhradu vo výške 7 500 zlatých.

5. februára 1849 si víťaznou bitkou nad slovenskými dobrovoľníkmi a cisárskymi jednotkami na Branisku maďarská armáda gen. A. Görgeya otvorila ústupovú cestu na Prešov a Košice.

15. februára 1849 prišli do mesta slovenskí dobrovoľníci, zdržali sa tu osem dní. Prirodzene, občania nemeckej a maďarskej národnosti videli v nich nepriateľov, lebo národnostné rozpory v tom čase sa priostrili tak povážlivo, že nepriateľstvo medzi Slovákmi a Maďarmi sa stupňovalo na boj o život a smrť.

Prvá polovica 20. storočia

Podobne ako v iných oblastiach monarchie aj v Spišskej Novej Vsi predstavitelia moci pri vypuknutí svetovej vojny v lete 1914 organizovali rôzne prejavy a prevody mestom. Tiesnivá situácia sa prehlbovala, keď začali prichádzať z frontov správy o mŕtvych a ranených a keď počas veľkej ofenzívy ruskej armády v Karpatoch r. 1914 - 1915 bolo počuť dunenie kanónov aj na Spiši a po železničnej trati prechádzali transporty s ranenými. Magistrát mesta po plamenných rečiach niekoľko "vlastenecky naladených členov" viackrát schválil z prostriedkov mesta vojnové pôžičky.

Hneď v prvých rokoch vojny mizli z obchodov potraviny a ceny všetkých spotrebných predmetov neustále stúpali. 25. novembra 1915 konalo sa v Spišskej Novej Vsi pod vedením redaktora miestnych maďarských novín Szepesi Lapok J. Telléryho verejné zhromaždenie proti úžere pri predaji potravín. Zhromaždenie žiadalo pevne stanoviť maximálne ceny pre všetky druhy potravín a vyzvalo obyvateľstvo bojkotovať zdražovateľov. Ani úradné stanovenie cien ani podobné akcie a výzvy nemohlo podstatne ovplyvniť zhoršujúcu sa situáciu.

Od januára 1916 boli zavedené prídely na múku a chlieb, neskôr sa prídelový systém rozšíril na ostatné druhy potravín.

V dňoch 12. - 14. januára 1916 konali sa ďalšie odvody. Vždy novšie a novšie odvody brali rodinám otcov, synov alebo bratov. Vojna vyžadovala letný čas, kedy sa v letných mesiacoch posunul čas o jednu hodinu dopredu.

Mesto ešte na prelome storočia si vybudovalo mestskú elektráreň, v roku 1894, čím sa životné podmienky jeho obyvateľov podstatne zlepšili a nastala modernizácia priemyselnej výroby.

Prvá svetová vojna priniesla nešťastie, tragédie a zhoršenie životných podmienok v masovom meradle. Vyvolala však priaznivú politickú konšteláciu, na ktorú dlho čakala väčšia časť slovenskej politiky. Jej predstavitelia verili, že Slováci sa môžu vymaniť spod národného útlaku len v podmienkach veľkej katastrofy a vďaka pomoci zvonku. Slováci a Česi v USA a Rusku už na začiatku vojny spontánne prijali myšlienku samotného Česko-Slovenska. V ich myslení už pred vojnou rezonovala ako jedna z alternatív. Keď si túto myšlienku spolu so zánikom Rakúska-Uhorska v roku 1918 osvojili aj veľmoci víťaznej Dohody, o radikálnej zmene usporiadania strednej Európy a postavenia Slovenska bolo rozhodnuté.

Vyhlásením Česko-Slovenskej republiky a prihlásením sa zástupcov slovenského národa v Turčianskom sv. Martine 30. októbra 1918 do jej rámca, vytvorila sa na Slovensku veľmi zložitá situácia. Maďarské vládnuce kruhy sa usilovali uchovať integritu Uhorska, čo bolo v ostrom protiklade nielen so snahou slovenských národných vodcov a inteligencie, ale aj slovenského národa.

Nové pomery boli neporovnateľne priaznivejšie pre rozvoj slovenského spoločenského a kultúrneho života. Od marca 1919 sa otvárali slovenské školy, zo začiatku iba ľudové. 7. februára 1919 vyšlo v Spišskej Novej Vsi prvé číslo slovenských novín na Spiši pod názvom TATRY. Vydával ich Spišský národný výbor, ich hlavným redaktorom sa stal Elemír Vollay a redaktorom významný slovenský akademický maliar Jozef Hanula, kedy tu vyučoval na meštianskej škole. On vydal aj prvé pravidlá slovenského pravopisu.

Rozvoj Spišskej Novej Vsi v poprevratových rokoch bol očividný. Do mesta sa prisťahovalo niekoľko nových úradov a s nimi aj úradníci so svojimi rodinami. Boli to najmä berná správa /expozitúra finančného riaditeľstva/, štátny zemeračský úrad, telegrafný a stavebný úrad ČSD, školský inšpektorát, hospodársky inšpektoriát a niektoré iné. Aj niekoľko nových peňažných ústavov tu vzniklo: Roľnícka vzájomná pokladnica, Živnostenský úverný ústav, filiálky Pražskej mestskej sporiteľne, filiálka Slovenskej banky, Ľudová banka, ale aj svojpomocné družstvá, z ktorých najväčším bolo Spišské skladištné družstvo.

V meste nastal aj čulý stavebný ruch: založili sa tu stavebné družstvá Domov a Svojpomoc. Tie vybudovali prvý veľký činžový dom v Spišskej Novej Vsi (na Duklianskej ulici stojí dodnes) a vyše 300 rodinných domov. Mesto nákladom 2 mil. korún vybudovalo nový mestský bitúnok, ktorý sa používa dodnes. Stavebný rozvoj predpokladal veľké investície zo strany mesta. Bolo potrebné v meste zaviesť vodovodnú a kanalizačnú sieť, uskutočniť rozsiahlu elektrifikáciu a pod. Mesto vo svojich príjmoch veľmi utrpelo veľkým poklesom ceny dreva a drevnej suroviny. Ony totiž patrili medzi najefektívnejšie zdroje mestských príjmov.

Výsledky hospodárskeho rastu i zveľaďovania mesta mohli si všetci návštevníci Spišskej Novej Vsi pozrieť na veľkej Podtatranskej výstave v dňoch 5. - 14. júla 1929. Touto výstavou sa Spišská Nová Ves hlboko vryla do povedomia Slovenska. V rámci tejto výstavy bola odhalená socha národného buditeľa gen. M. R. Štefánika. Stála v parku na námestí až do jej násilného demolovania v päťdesiatich rokoch.

Spišská Nová Ves v marci 1939 prežila niekoľko dramatických chvíľ, ktoré mali tragické dôsledky. 10. marca 1939 obsadili mesto četníci v rámci puču českých generálov na Slovensku. Medzi obyvateľmi mesta a četníkmi došlo k dramatickej situácii, pretože ich veliteľ dal povel strieľať do zhromaždených demonštrantov. Iba energický zákrok profesora tunajšieho gymnázia Jozefa Brandobúra, ktorý vyzval spoluobčanov, aby sa rozišli, zabránil masakru. Keď sa ľudia začali rozchádzať, odpochodovali aj četníci do meštianskej školy, kde boli ubytovaní.

O niekoľko dní neskôr, 24. marca 1939 o 16.45 hod., bombardovalo maďarské letectvo Spišskú Novú Ves. Zahynulo trinásť ľudí, z nich bolo päť vojakov. A tak Spišská Nová Ves bola prvým mestom v strednej Európe, ktoré bolo bombardované ešte pred vypuknutím Druhej svetovej vojny.

Ešte raz v roku 1939 zažila Spišská Nová Ves veľmi rušné udalosti. V auguste 1939 bolo medzi mestom a poľskou hranicou postavených 21 protilesných línií a z vojenského letiska v Spišskej Novej Vsi odlietavali lietadlá pri nemeckom vojenskom útoku na Poľsko. Koncom septembra 1939 bolo v meste podľa úradných údajov 16 000 vojakov, 300 lietadiel a 1 000 motorových vozidiel. V blízkosti mesta boli postavené dve nemecké vojenské vysielacie rádiotelegrafické stanice: na Muráni a pri Arnutovciach. Začiatkom októbra sa z mesta a jeho okolia odsťahovala podstatná časť nemeckých oddielov. Takto sa Spišská Nová Ves ocitla v druhej svetovej vojne a jej obyvatelia prežili prvé vojnové starosti.

Šesťročné obdobie, ktoré nasledovalo, bolo spojené s existenciou prvej Slovenskej republiky ako prirodzeného vyjadrenia slovenskej národnej suverenity. Jej vznik bol naplnením základného práva slovenského národa na sebaurčenie. Slovenský štát sa zrodil v nepriaznivých podmienkach, keď v celom stredoeurópskom priestore dominoval vplyv nacistického Nemecka a južné Slovensko bolo pričlenené k Maďarsku.

Druhá svetová vojna Slovensko silnejšie pripútala k Nemecku. Anglo-americko-sovietska koalícia sa po roku 1943 definitívne postavila proti existencii samostatného slovenského štátu, presadzovala obnovenie česko-slovenského štátu. Toto stanovisko rešpektovalo aj domáce ilegálne hnutie, ktoré v roku 1944 vytvorilo Slovenskú národnú radu a pripravilo ozbrojené povstanie, ku ktorému sa pridala aj Spišská Nová Ves. Vo svojej podstate bolo predovšetkým ozbrojeným odporom proti príchodu nemeckých vojsk na Slovensko. Slovenská republika zanikla roku 1945 príchodom sovietskych vojsk. Spišskú Novú Ves, po niekoľko dňovej delostreleckej prestrelke, Sovietska armáda 27. januára 1945 obsadila a vyhnala nemecké jednotky.

Roku 1945 sa obnovil česko-slovenský štát. O jeho politickej závislosti od Sovietskeho zväzu rozhodovali rokovanie v čase vojny, keď ešte neexistoval. Ústretová politika voči Sovietskemu zväzu a domácim komunistom, ktorí sa po roku 1945 stali vládnucou stranou, obmedzila suverenitu tohto štátneho útvaru. Znakom novej moci nazývanej ľudová demokracia boli aj národné výbory. Sovietska bezpečnostná služba NKVD odvliekla do sovietských pracovných táborov niekoľko stoviek ľudí zo Spišskej Novej Vsi. Mnohí sa z nich domov už nikdy nevrátili.

Slovenský národ dal svoju vôľu jasne najavo vo voľbách roku 1946, keď podporil Demokratickú stranu. Boli to posledné slobodné a demokratické voľby.

V rokoch 1945 - 1948 sa všetka činnosť vedenia mesta sústreďovala na obnovu vojnou zničeného a narušeného hospodárstva. Po februári 1948 nastala postupná sovietizácia Slovenska, od základu sa zmenil život mesta. I keď sa na jar 1968 začal demokratizačný proces, ktorého plodom bol federatívny česko-slovenský štát, proces udusili intervenčné armády piatich krajín Varšavskej zmluvy z 20. na 21. augusta 1968. Nastali roky zmarených nádejí a normalizácia, ktorá skončila v novembri 1989

Nepísané dejiny Spišskej Novej Vsi

V nepísaných dejinách v Spišskej Novej Vsi nachádzame pre ňu veľmi výrečné svedectvá. Pozoruhodné je niekoľko hektárové sídlisko v Spišskej Novej Vsi v polohe Tarča. Našli sa tu aj hroby so spopolnenými pozostatkami jej obyvateľov.

Obdobie neskorej doby kamennej bolo pre celý Spiš mimoriadne priaznivé. Doterajšie poznatky hovoria o prosperujúcej spoločnosti. V závere tejto epochy pravekých dejín Spiša sa aj tunajší obyvatelia dostávali do kontaktu s výdobytkami vtedajšieho poznania v ťažbe, spracovaní a využívaní medi.

Objavené bronzové predmety staršieho typu zastupujú aj prvé poľnohospodárske kovové nástroje, kosáky s postranným tŕňom. Typickou zbraňou, ale i nástrojom boli sekery s lalokovým mostíkom, ktoré sa našli v Spišskej Novej Vsi.

V pozdnolaténskej dobe prenikli Kelti aj na Spiš. Doniesli sem vyspelú techniku spracovania železa. Na území Spiša sa doteraz našli vo viacerých lokalitách keltské mince. V Spišskej Novej Vsi sa našli dve zlaté keltské atypické malé mince, predstavujúce pravdepodobne jednu tretinu zlatého statéra typu Aténa-Alkis. Okrem toho našlo sa tu neurčité množstvo strieborných keltských mincí veľkobystereckého typu. Zo Spišskej Novej Vsi, okrem už spomínaných mincí, je známa i malá strieborná minca.

V rušných obdobiach sťahovania národov sa aj na Spiši začiatkom šiesteho storočia objavujú Slovania. Pri Spišskej Novej Vsi v polohe Pod Kudlovcom sa našli časti príbytkov najstarších slovanských predkov na Spiši.

V priebehu 10. storočia sa štruktúra slovenského osídlenia stabilizovala a ustálili sa aj komunikačné ťahy, ktoré neskoršie tvorili základ cestnej siete na Spiši.

Archeologické nálezy potvrdzujú, že územie stredného Spiša, na ktorom leží Spišská Nová Ves, bolo už v dobe veľkomoravskej osídlené slovanským obyvateľstvom.

Od zániku Veľkomoravskej ríše až do začiatku 13. storočia, kedy sa objavujú prvé písomné správy, nemáme o osudoch Spiša žiadne správy. Túto medzeru nám dopĺňa jedine komplexný archeologický výskum.

Strašná kataklizma, tatársky vpád, ktorá sa týmto krajom v polovici 13. storočia prehnala, ponecháva nažive málo ľudí. Preto panovník pozýva sem hostí - kolonistov, ktorých obdarúva mimoriadnymi výsadami a slobodami. Zrejme návrat obyvateľstva Spiša do svojich pôvodných sídiel a chotárov po uplynutí tatárskeho nebezpečia a usadzovanie nových kolonistov nebolo celkom bez problémov. Preto sem panovník vysiela svojich vyslancov, aby na celom Spiši vymedzili hranice medzi chotármi jednotlivých obcí.

O nemeckých hosťoch na Spiši vieme, že sa usadzovali v blízkosti starých slovanských osád, do ich chotárnych celkov, kam prenikli za pomoci kráľovských donácií. Jednoznačne vieme, že lokality spišských Sasov mali už v päťdesiatich rokoch 13. storočia rôzne privilégia, obsahujúce mestotvorné prvky.

Posledné archeologické výskumy ukázali, že starí Slovania žili na území terajšej Spišskej Novej Vsi aj v období Veľkomoravskej ríše. Ich osada sa rozprestierala na území od hospodárskeho dvora Spišstavu až do úrovne parku na námestí. Po páde Veľkej Moravy sa život na tejto lokalite neprerušuje. Obyvatelia sa presídlili na územia medzi Mlynskou ulicou a Redutou. Archeológovia usudzujú, že to bol pravdepodobne historický známy slovanský Iglov. Osídlenie v tomto území bolo prerušené v polovici 13. storočia pravdepodobne tatárskym vpádom. Po ňom sa pôvodní obyvatelia sem znova vracajú a svoje zničené obydlia obnovujú na starom sídlisku. K nim sa usadzujú saskí kolonisti v druhej polovici 13. storočia a budujú si svoju novú obec, ktorá sa postupne rozrastá do podoby terajšej Spišskej Novej Vsi. O tomto novom územnom celku - novej obci hovorí listina ostrihomského arcibiskupa Filipa z 29. novembra 1268, v ktorej sa spomína "plebanus de Villa Nova". Je to prvá písomná správa o Spišskej Novej Vsi.